sova bloguje (2nd)

     Áno, áno. Sova je back. Je to skoro rok, čo sa odmlčala. Aby som to uviedla na pravú mieru, môj blog sova.blog.sk mi bol veľmi blízky, niečo v zmysle denníka. Staré zlaté časy. Písala som úplne o všetkom. Doslova. Neuvážene, pubertálne, bez nijakej prípravy. Adresa sa dostala pár ľudom, s kt. mám divné instantné internetové vzťahy, v podstate ich nemusím, a oni mna ešte niekoľko násobne viacej. Sama si za to môžem, viem. To bol dôvod, prečo som musela nechať písanie môjho prvého a "najviacksrdcuprirasteného" blogu. Veľa slov, viet, kt. ma dosť odhaľovali, nemohla som si niečo také dovoliť. Bodka, na úvod ako vysvetlenie po roku nepísania to snáď stačí.

Prešiel rok a ja som rada, že ma moje jediné a najmilšie dvojča - Marek prehovoril. Priznávam, chýbalo mi to. Chýbal mi pocit vyrozprávať moje úvahy, zážitky, či len bezcenné "Denníky kapitána", niekomu, koho by to teoreticky zaujímalo, i keď len znudy. Chýbal mi pocit zvedavosti, keď som po škole prišla domov a v izbe si zapla ntb, pozrela poštu i blog a tam nové spravy, či komentáre.

Inkognito písanie mám oveľa radšej než komunikáciu s konkrétnym človekom. Rok síce ubehol, ale isté veci sa nezmenili. Písanie predstavuje vačšiu sféru možností. Robíte to, čo chcete vy, vy určujete pravidlá, no a práve to mi na verbálnej komunikácii chýba.

Čo sa týka formy a tém, podľa dňa a nálady. Úvod som chcela spraviť trošku serióznym :)